Je 21. storočie a jasné, všetci sme za „body positivity“, aj ja si myslím že všetky telá sú krásne. Všetky okrem môjho. Aj napriek tomu že si fotím „selfíčka“ v zrkadle takmer každý deň, cítim sa nepekná, ohavná, tučná, celkovo veľmi nesympatická. Nepomáhajú mi ani poznámky mojej rodiny, ktorá má potrebu neustále nejako komentovať môj vzhľad. „Nepribrala si? Budeš o chvíľu vyzerať ako tvoja matka (mamina má slabšiu nadváhu kvôli jej zdravotným problémom a liekom, ktoré berie). Nemala by si toľko jesť. Mala by si sa začať viac hýbať. To, čo si predtým schudla si znovu pribrala. Kroť sa s tým jedlom.“

V poslednej dobe som začala mať problémy s jedením, čo si nikto nevšimol keďže som na internáte. Keď cítim jedlo je mi fyzicky zle a napína ma. Za týždeň zjem menej ako niekto za celý deň. Samú ma to trápi, keďže mi je potom niekedy zle kvôli tomu. Preto ma netešia ani komentáre typu „Konečne si schudla. Koľko si schudla? Konečne sú ti tie rifle dobré…“ a podobné poznámky.

Ľúbim svojich rodičov, ale mám pocit že za väčšinu mojich problémov môžu oni. Ani si nepamätám, kedy naposledy mi povedali niečo pekné, alebo by ma za niečo pochválili. Alebo sa ma jednoducho spýtali, ako sa mám. Mám dve mladšie sestry, čiže tá pozornosť nikdy nepatrila úplne celá mne. Nikdy som nemala nič len pre seba. A tým že som na internáte, sa mi len potvrdilo že im je jedno čo sa so mnou deje. Asi naozaj platí pravidlo „Zíde z očí, zíde z mysle“ alebo „Čo oči nevidia, to srdce nebolí.“ Vždy vo všetkom čo poviem nájdu niečo negatívne a každú konverzáciu pretočia tak, aby mi vedeli vynadať a spraviť z toho poučku.

A ich argument je ten, že mi nič nechýba. Mám strechu nad hlavou, mám posteľ a teplé jedlo. Súhlasím. Po finančnej stránke mi nič nechýba. Mám aj vlastný telefón a počítač, naozaj mne nechýba po tej peňažnej stránke nič. Ale čo psychická? Duševná? Zabúdajú na to že som tiež človek a mám city, aj ja sa chcem občas vyrozprávať bez toho aby ma niekto za to súdil. Potom sa čudujú prečo im v niektorých veciach klamem a nehovorím im všetko. Prečo by som im ale mala pripomínať to, že sa majú venovať aj mne občas?